Prax = postrach univerzít

Autor: Zuzka Vozárová | 12.1.2014 o 21:12 | (upravené 12.1.2014 o 21:23) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  52x

„Uč sa, aby si to niekam dotiahol!“ Tak túto vetu sme od rodičov v detstve počúvali asi všetci a niektorí z nás ju už určite vtĺkajú do hláv svojich detí. A tak si dnes takmer každý maturant podáva prihlášku na vysokú školu. A veruže si má z čoho vyberať! Na Slovensku je v súčasnosti približne 35 inštitúcií, ktoré si vravia vysoká škola či univerzita (nerátam do toho rôzne detašované pracoviská). O tom, že kvantita často nezaručuje kvalitu sa presviedčame každoročne pri zverejnení výsledkov o uplatnení absolventov vysokých škôl na trhu práce. Z roka na rok tak pribúda čerstvých magistrov či inžinierov, ktorí majú problém nájsť si adekvátnu prácu.

 

Podľa rôznych HR analytikov býva najčastejším problémom pri pracovných pohovoroch s absolventmi najmä nedostatok praxe. Uplatnenie absolventa s nedostatkom zručností vo svojom odbore je takmer nulové, pretože zamestnávateľ príjme do práce radšej „zabehnutého“ človeka, ktorý vie, čo má robiť a ako to má robiť, než by mal prijať absolventa, ktorý potrebuje čas na zaškolenie. Tak mnohí odchádzajú z pohovorov s dlhým nosom...

Myslím, že veľkou chybou je to, že v slovenskom školskom systéme je viac cenená publikačná činnosť učiteľov ako schopnosť absolventov. Nie je teda žiadnym prekvapením, že výučba na vysokých školách sa nesie v rovnakom duchu: dôraz sa kladie najmä na teoretické vedomosti, pritom na praktické zručnosti sa často zabúda, alebo sú obmedzené v rámci štúdia na minimum. Oproti tomu napríklad anglosaský školský systém funguje na báze, že bakalársky stupeň je orientovaný na získavanie poznatkov a ich následné aplikovanie v danom odbore, ktoré postačuje na to, aby študent získal dostatočné zručnosti. Magisterské štúdium na mnohých britských univerzitách je dokonca podmienené tým, že prijíma len absolventov bakalárskeho štúdia, ktorí majú za sebou minimálne dvojročnú prax v odbore.

Ako študentka bakalárskeho ročníka v odbore masmediálne štúdiá na UPJŠ v Košiciach môžem potvrdiť myšlienku o tom, že štúdium na Slovensku je nastavené predovšetkým na teoretické vedomosti. Neviem posúdiť ako je to na iných školách, prípadne na iných odboroch v rámci našej univerzity, no myslím, že my, budúci novinári, budeme mať po skončení štúdia nemalé problémy pri hľadaní práce. Kto by čakal, že sa počas prvých dvoch ročníkov naučíme pracovať v nejakom rozhlasovom programe, prípadne s kamerou či strihom, že budeme písať články na rôzne témy a v poslednom bakalárskom ročníku budeme pripravení pracovať samostatne ako profesionálni novinári, bude asi veľmi sklamaný. Uplynulé štyri semestre na tejto škole mi z hľadiska praktických skúseností nedali takmer nič. A i keď škola disponuje s moderným televíznym štúdiom, ktoré je vybavené takmer dokonalou technikou, dva roky zostalo, bohužiaľ, našim ročníkom nevyužité.

Piaty semester v škole však hodnotím z pohľadu naberania praxe o čosi kladnejšie. Všetko sa to začalo už v prvých dňoch zimného semestra, kedy som sa zúčastnila stáže v RTVS. Keďže však moja odborná prax trvala len 10 hodín (slovom d-e-s-a-ť!), ktoré boli rozhodené do dvoch dní po 5 hodín, tak... Dva dni sú v takomto prípade žalostne krátky čas, pretože v podstate nemáte možnosť spracovať niečo samostatne. Prvý deň sa totiž oboznamujete s prostredím a druhý... sa s prostredím lúčite. Nemá zmysel začať na niečom pracovať, keď viete, že to nebudete môcť dokončiť. No teším sa z toho, že som mala konečne možnosť vidieť, ako to prebieha „v zákulisí“. Zúčastnila som sa totiž natáčania a následného strihania reportáže do večerných správ. Okrem toho, že som konečne dostala podrobnú inštruktáž ako robiť stand up či ako obsluhovať kameru a natočiť dokonalé obrázky, mi prischla úloha mikrofonistu – mojou úlohou bolo starať sa o prenášanie mikrofónu – nuž, aspoň niečo.

V tomto semestri dokonca nastal historický okamih, kedy sme nielenže mohli zapnúť počítače vo fonetickom laboratóriu a televíznom štúdiu, ale mohli sme si tiež vyskúšať aj prácu s kamerou a so strihom, naučili sme sa konečne písať použiteľné články a zúčastnili sa niekoľkých exkurzií v regionálnych televíziách. Nadšenie z toho, že KONEČNE vidíme niečo iné, než len holé steny učební, že naberáme aspoň nejaké praktické zručnosti, vystriedal zvláštny pocit, ktorý vo mne vyvolal mnoho otázok. Prečo sa toto všetko učíme až teraz? Prečo sa kladie taký dôraz najmä na teoretické vedomosti a praktické zručnosti sú až kdesi na konci a nevysvetlia sa podrobne?

Vo všeobecnosti platí, že študenti počas štúdia získajú len toľko praktických skúseností, koľko si sami zariadia. Podobne sú na tom aj ľudia, ktorí študujú masmediálku v Košiciach. I keď sme dostali možnosť vyskúšať si techniku, vždy išlo len o skúšanie, prípadne o jednorázový projekt, pri ktorom sa nevytvorí návyk. Výhodu teda majú tí z nás, ktorým sa podarilo uchytiť sa v niektorom školskom či inom médiu.

Verím, že univerzity si čoskoro uvedomia, že riešenie problému s nedostatkom praktických zručností absolventov vysokých škôl je naozaj akútne a pokúsia sa niečo s tým urobiť. Nebolo by na škodu, keby si vzali príklad zo spomínaného anglosaského systému. Konečne by brány škôl opúšťali naozajstní odborníci.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?